Nie teroristu chamtivého po petrodolároch, ale staviteľa a človeka, ktorému záležalo na svojej krajine a jej obyvateľoch. Ale projekt Veľká rieka je najlepším pamätníkom zosnulého plukovníka.

Projekt Veľkej rieky je vlastne vodovod, ktorý zásobuje vyprahnuté oblasti Líbye (90 % územia celej krajiny) pitnou vodou pochádzajúcou z podzemných prameňov v južnej časti krajiny. Odborníci začali pracovať na tomto veľkom projekte s rozpočtom 25 miliárd dolárov začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia a k okamihu vypuknutia vojnového konfliktu bol takmer dokončený.

Systém pracuje spôsobom, že sa voda čerpá z hĺbky niekoľko stoviek metrov zo štyroch obrovských podzemných sladkovodných jazier pod oázami Hamada, Morzuk a Sirt, ide o také množstvo, že by to úplne stačilo na zaplavenie krajiny veľkej ako Nemecko a hĺbka jazera by bola 100 metrov.

Voda tečie pod povrchom zeme potrubím o priemere 4 metre a dĺžka celkového potrubia je 4000 km. Projekt je možné právom nazvať ôsmym divom sveta, cez púšť každý deň prepraví 6,5 miliónov metrov kubických vody. 70 % vody ide pre potreby poľnohospodárstva, 28 % pre obyvateľov a zostávajúca voda ide pre potreby priemyslu.

Veľká rieka je najväčší zavlažovací projekt na svete a nedá sa porovnať ani so sovietskym projektom v Strednej Ázii, ktorého cieľom bolo zavlažovanie bavlníkových plantáži a ktorý viedol ku katastrofe vyschnutia Aralského jazera. V Líbyi sa na zavlažovanie využíva podzemný zdroj vody, ktorý je stabilnejší ako povrchový zdroj. Odborníci verili, že podzemné zásoby budú stačiť do doby, keď budú vyvinuté iné možnosti získavania pitnej vody.

Do vojenského konfliktu Veľká rieka zavlažovala okolo 160 tisíc hektárov pôdy pre poľnohospodárske účely. Časť zveľadenej pôdy plánovala vláda rozdeliť pre malých farmárov dodávajúcich potraviny na vnútorný trh krajiny. Veľké farmy mali byť zamerané na produkciu v súčasnosti importovanej produkcie ako je pšenica, ovos, kukurica a jačmeň. Na povrch vyvedené pramene slúžili ako napájadlá pre zvieratá.

Projekt budovala Líbya na vlastné náklady, a to všetko vedie k určitým myšlienkam na základe toho, že kontrola nad vodnými zdrojmi sa stáva čoraz významnejším faktorom svetovej politiky. Možno vojna v Líbyi bola prvou vojnou o vodné zdroje. Pokiaľ sú pravdivé tvrdenia, že líbyjské podzemné zdroje pitnej vody by mali stačiť na 5000 rokov, tak mozaika do seba zapadá.

Jeden meter kubický krištáľovo čistej vody s prihliadnutím na náklady a dopravu vychádza líbyjskú vládu 35 centov. Pokiaľ vezmeme do úvahy cenu jedného metra kubického pitnej vody v európskych krajinách v priemere 2 eurá, tak cena zásob artézskej vody v podzemných zásobníkoch Líbie predstavuje okolo 60 miliárd eur. Takýto objem zdroja, ktorého cena vo svete neustále rastie, môže vyvolávať záujem minimálne rovnaký ako je ropa.

Je logické predpokladať, že Líbya bola plne schopná rozšíriť svoj vplyv v regióne trpiacom nedostatkom vody a začať v susedných krajinách zelenú revolúciu v priamom, aj prenesenom zmysle slova. S vyriešením zavlažovania severoafrických polí by sa väčšina problémov s nedostatkom potravín vyriešila veľmi rýchlo a zabezpečila by krajinám ekonomickú nezávislosť.

Výpočty ukázali, že vybudovanie vodovodného systému umožňujúceho dopravu vody z Južnej Európy by stáli Líbyu 1 líbyjský dinár za 0,74 m3 vody. Doprava po mori by vyšla 1 líbyjský dinár za 1,05 m3 vody a projekt Veľká rieka umožnil získať 9 m3 vody za 1 líbyjský dinár.

Vodný projekt Líbye bol skutočnou fackou do tváre celému Západu, keďže Svetová banka a ministerstvo zahraničia USA presadzovali iba pre nich samých výhodné riešenia, ako napríklad projekt odsoľovania morskej vody v Saudskej Arábii, ktorý produkuje 1 m3 vody za 4 doláre. Vysoký deficit vody je výhodný pre tieto svetové korporácie, pretože udržuje vysokú cenu vody. Projekt Veľká rieka umožnil Líbyi upustiť od nákupu vody a získať nezávislosť v zásobovaní pitnou vodou.

Projekt splnil svoju historickú úlohu a je inšpiráciou aj pre ďalšie africké krajiny. Jeden z najväčších podzemných zásobníkov pitnej vody sa nachádza pod krajinami: Líbya, Egypt, Sudán, Čad a druhý pod krajinami: Líbya, Tunis, Alžírsko. Horlivý stúpenec myšlienky Veľkej rieky bol aj egyptský prezident Husní Mubarak.

Pre lepšie pochopenie významu projektu Veľkej rieky postačí povedať, že v susednom Egypte za posledných 20 rokov boli projekty zlepšenia zavlažovania a zásobovania krajiny vodou sabotované Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. V roku 2010 sa Američania snažili spustiť v Turecku svoj vodný projekt – Middle East Water Summit, ktorý zamýšľal realizáciu odsoľovania morskej vody za cenu 4 doláre za 1 m3 vody. Prítomnosť konkurencie v tejto veci je pre USA z pochopiteľných príčin nevýhodná.

Vodné zdroje sa v regióne Blízkeho Východu a Severnej Afriky zmenšujú. Počet krajín s nedostatkom vody sa zvýšil z 3 v roku 1955 – Bahrajn, Jordánsko, Kuvajt na 11 v roku 1990, vrátane Alžírska, Somálska, Tunisu, Spojených arabských emirátov a Jemenu. Očakáva sa, že ešte minimálne 7 krajín sa pridá do tohto zoznamu do roku 2025. Kritická situácia s vodnými zdrojmi už splodila konflikty na Blízkom Východe a v Severnej Afrike, medzi Tureckom a Sýriou kvôli riekam Tigris a Eufrat a tiež medzi Egyptom, Sudánom a Etiópiou kvôli rieke Níl.

Je zaujímavé, že 1. septembra 2010 vo svojom prejave na oslavách výročia začatia výstavby projektu Veľká rieka Muammar Kaddáfi povedal: „Teraz, keď úspech líbyjského národa začal byť zrejmý, hrozba USA voči našej krajine sa zdvojnásobí!“.

Zástupca pobočky „Tatneft“ v Líbyi Nail Chabibullin povedal: „V Líbyi bol výbor Veľkej rieky, bola to organizácia hodnosti ministerstva so štátnym rozpočtom pre túto rieku. Projekt veľmi ambiciózny a potrebný, stačí povedať, že hlavné mesto Tripolis a Sirt sú zásobované vodou z tohto projektu. Voda tiekla stovky kilometrov a sieť potrubí je veľmi rozvetvená. Súbežne s projektom Veľkej rieky šli aj projekty pestovania poľnohospodárskych plodín. Aj keď v Líbyi nie je viac veľkých zdrojov pitnej vody, tak výpadky v dodávkach nikdy neboli a ľudia používali vodu bez akýchkoľvek obmedzení a meračov – zadarmo.“

Technický riaditeľ pobočky „Tupolev“ Lev Nedzelskij po prvýkrát prišiel do Líbye začiatkom osemdesiatych rokov a druhýkrát v roku 2000. Premeny boli podľa jeho slov pôsobivé:

„Spočiatku naše bombardéry umiestnili na leteckú základňu pri Stredozemnom mori, asi 5 km od Tripolisu, ale v prímorskej klíme technika rýchle korodovala. Preto sa líbyjská vláda rozhodla vybudovať leteckú základňu v púšti, pretože v púšti nič nehnije, všetko ihneď vysychá. Miesto vybrali pri oáze El-Joffre, kde bolo krásne modré jazero, v ktorom sa žiadalo ihneď sa kúpať, ale koncentrácia solí vo vode bola taká, že o kúpaní nemohlo byť ani reči. Niektorí naši to vyskúšali, ale čoskoro ich trápili exzémy, tak od tej doby sme sa na jazero iba pozerali. Vtedy, keď sme vyšli z domu, tak všade naokolo iba púšť a teraz! Bol som tam v roku 2003 a všetko sa radikálne zmenilo! Objavilo sa veľké, minimálne kilometer široké jazero, do ktorého čerpajú vodu. Teraz je v ňom možné sa kúpať a aj ryby tam chovajú. Palmy je vidno na široko ďaleko a okrem toho sa podzemné vody a celková klíma zmenila – začalo tam pršať! Neuveriteľné, obyvatelia hovorili, že dážď v týchto miestach nikdy nevideli.

Ukázali nám lodný prístav, športové zariadenia, veľkú koncertnú sálu, hotely. Namiesto oázy je tam veľké mesto. Veľké zmeny a bolo cítiť, že Líbyjčania sú hrdí na svoju prácu. Veľmi sa divím, prečo je u nich revolúcia, keď si tak dobre žili. Všetko, čo krajina dávala, sa investovalo do národa a teraz čo dosiahli?“.

Zdroj: 1

Zdroj: 1