Podľa Lugana jedným z dôvodov zásahu Ruska v Sýrii bolo pre Rusko získanie prístupu k Stredozemnému moru. Vladimírovi Putinovi sa podarilo svoj strategický cieľ splniť, pričom tento cieľ nedokázali naplniť ani ruskí cári a ani ZSSR.

Teraz, keď Vladimír Putin posilnil postavenie Ruska na Blízkom východe, získal na svoju stranu Egypt, ktorý sa čoraz viac s Ruskom zbližuje, upriamil Vladimír Putin svoju pozornosť na severnú Afriku. V centre jeho pozornosti je Líbya a generál Haftar, ako aj hlbokovodné prístavy v Tobruku a Cyrenajke.

Rusi sa snažia posilniť svoj vplyv aj v Maroku a Alžírsku. Putin svojou podporou Maroka v otázke Západnej Sahary získal marocké sympatie a obnovuje kontakty s Alžírskom. Sleduje cieľavedome svoj cieľ a tým je voľný prístup k Atlantickému oceánu. Je viac-menej zrejmé, že “bruselskí kastráti” (termín použitý Bernardom Luganom) nemajú žiadnu možnosť, ako postup Putina zastaviť. Rusko tak načrtlo svoj širokokoncipovaný zámer – zmeniť od Krymu až po Maroko geopolitickú mapu Stredomoria, pričom len približne za tri roky sa Putinovi podarilo dosiahnuť väčšinu svojich strategických cieľov.

Celkovo je ruský plán na zmenu geopolitickej mapy Stredomoria zložený zo 7 jednoduchých krokov.

1. krok: Pripojenie Krymu k Rusku

Vo februári 2014 vrátil Vladimír Putin Krym Rusku a položil tak základy novej “stredozemnomorskej politiky” Ruska. Kvôli svojej historickej negramotnosti a ideologickým i analytickým chybným predstavám Brusel nepochopil presne význam tohto kroku. Získanie Krymu a Sevastopola ako nedobytnej pevnosti bolo prvým krokom Ruska v jeho plánoch v oblasti Stredomoria

2. krok: Záchrana Sýrie

Logicky ďalším krokom bolo udržať ruské základne v Sýrii. Kvôli Tartusu a Latakii Rusko prišlo Asadovi na pomoc a Rusi zachránili Asada i Damask. USA a Západ nedokázal úspešne tento ruský krok zastaviť a ruské snahy eliminovať. Putin svoj cieľ dosiahol v októbri 2015, kedy už bolo zrejmé, že Asad nepadne a s Ruskou pomocou sa udrží. Obamova snaha “Asad musí odísť” sa nenaplnila.

3. krok: Reálna politika s Tureckom

Incident s ruským pilotom Olegom Peškovom a zostrelenie ruského Su-24 tureckými stíhačkami umožnili Vladimírovi Putinovi vystrašiť tureckého prezidenta Erdogana, ktorému Rusi zlikvidovali obchod s kradnutou sýrskou ropou a vyhlásili ekonomické embargo. Erdogan, ktorý si všímal podporu Kurdom zo strany USA, ako aj americkú podporu Fethullaha Gülena sa nakoniec pragmaticky rozhodol pre spoluprácu s Ruskom. Spojenectvo Moskvy a Ankary umožnilo slobodnú plavbu ruských vojenských lodí v Marmarskom mori (prieliv medzi Čiernym morom a Stredozemným morom). Spolupráca Moskvy, Ankary a Iránu oslabuje celé južné krídlo NATO.

4. krok: Odklon Egypta od Západu

Egypt, ktorý sa obáva farebných revolúcií iniciovaných USA, sa takisto zblížil s Ruskom. Od októbra 2014 je badateľná blízka spolupráca medzi egyptským generálom a prezidentom Abd al-Fattáh as-Sísí a prezidentom Bašárom Asadom. Európski politici tento problém ani nepostrehli, USA však áno. Egypt, ktorý bol ekonomicky závislý od Saudskej Arábie, zrazu vypovedal svojim sponzorom poslušnosť a priklonil sa k Moskve a Teheránu.

Nejde len o nejakú “kozmetickú podporu”. Egypt otvorene podporuje kroky Ruska v OSN a vyslúžil si za to nenávisť Saudskej Arábie. Na dôvažok, Egypt odmietol vyslať svoje vojská do Jemenu, kde mala koalícia arabských krajín bojovať proti jemenským Chusijom. Navyše sa Egypt zbližuje aj s Teheránom, najbližšie mesiace ukážu, či sa toto zbližovanie pretransformuje aj do konkrétnej podoby. Saudská Arábia ako protikrok zvýšila svoju podporu Etiópii a pripravuje závlahový projekt Etiópie, čo by znamenalo zníženie objemu vody v Níle.

Tento krok by mal likvidačný charakter pre egyptské poľnohospodárstvo. Káhira označila kroky Rijádu za nebezpečné pre 92 miliónov Egypťanov, pokračuje však v proruskom a protisaudskom kurze svojej politiky. Dôkazom tejto skutočnosti je aj spolupráca a cvičenia s ruskou armádou i bezpečnostnými službami. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že Egypt sa cíti ohrozený udalosťami v Líbyi a podporuje generála Haftara, ktorý sa ukazuje byť takisto ruským hráčom.

5. krok: Podpora generála Haftara v Lýbii

Chaos v Líbyii sa snaží OSN a EÚ riešiť pomocou fantómovej vlády “Národnej jednoty”, ktorá je financovaná z islamistických zdrojov Saudskej Arábie a monarchií Perzského zálivu. Európska politika v Lýbii je značne primitívna, USA sú v Lýbii značne neobľúbené, možno viac ako v Afganistane a v Iraku. Chyby USA a Západu využilo Rusko, ktoré voči slaboduchej politike európskych lídrov a Obamu sformovalo realistický plán na dosiahnutie vlastných geopoligických cieľov.

Rusko podporuje generála Haftara (svojho času Haftara naverbovala CIA), Haftar 27 a 28.11.2016 navštívil Moskvu, kde Putin oficialne vyjadril svoju podporu generálovi Haftarovi. Európski lídri, ktorí boli v totálnej závislosti od Obamu podporu Haftarovi odmietali, pretože sa krátkozrako držali podpory vláde “Národnej jednoty” – tú však krátko po smrti Kaddáfiho znenávideli takmer všetci predstavitelia lýbijských kmeňov a drží sa len kvôli podpore USA a Saudskej Arábie, ktoré financujú jednotky zložené so západných a arabských žoldnierov.

Generál Haftar ovláda 85% zdrojov ropy v Lýbii, 70% zdrojov plynu, päť zo šiestich nálezísk ropy a štyri z piatich veľkých rafinérii na spracovanie ropy. Ovláda aj prístavy v Cyrenajke a Tobruku, ktoré sú jedinými hlbokovodnými prístavmi na južných brehoch Stredozemného mora od Mers el Kebir a egyptskou Alexandriou. Je preto viac ako zrejmé, prečo sa Admirál Kuznecov pri svojej plavbe domov zastavil v Lýbii a prečo sa na palube ruskej lode stretli generál Haftar a ruský minister obrany Sergej Šojgu a každý si vie domyslieť, o čom obaja lídri rokovali. Generál Haftar má reálnu šancu zjednotiť celú Lýbiu a ukončiť nepokoje, ktoré Lýbiu sužujú.

6. krok: Alžír alebo Maroko

Ruskí stratégovia rozpracovali aj alžírsky variant so získaním základne v alžírskom Mers el Kebir. V poslednej dobe sa prehlbujú kontakty a priateľské vzťahy medzi Ruskom a Alžírom, Alžír je odberateľom ruských zbraní a celý arzenál alžírskej armády predstavujú ruské zbrane. Alžír však lavíruje, v roku 2013 bola pozícia Obamu ešte dostatočne silná na to, aby sa ruské hry o Mers el Kebir nenaplnili.

Dnes je však situácia diametrálne iná, Rusi sa však len na Mers el Kebir nespoliehajú. Alžírsky prístav má jednu nevýhodu – rovnako ako výstup z Čierneho mora chráni Turecko, tak výstup zo Stredozemného mora do Atlantiku chráni Gibraltar. Pre Rusov má preto väčší význam Maroko, ktoré Rusi podporujú v snahách o získanie územia Západnej Sahary a posilnení marockých pozícii v tejto oblasti.

7. krok: Ruská podpora Maroka

Maroko má vynikajúci prístup k Stredozemnému moru, rovnako ako územie Západnej Sahary. Dňa 15.3.2016 navštívil marocký kráľ Mohammad VI Rusko, Kremeľ marockého kráľa podporil a potvrdil, že súhlasí s pozíciami Maroka v otázke Západnej Sahary. Rusi sa tak dostali aj do rozporu s generálnym sekretárom OSN Pan Ki-munom (proamerický hráč), ktorý označil marocké aktivity v provinciach Západnej Sahary za “okupáciu”. Ruská podpora Maroka nevyhovuje Alžíru, Rusko je však rozhodnuté úspešne ukončiť svoj postup k brehom Atlantického oceánu a mieni k tomu využiť aj marocké možnosti.

Zdroj: 1